Gruzínska pohostinnosť? Nie len formulka...

Autor: Mišo Valach | 29.10.2012 o 21:24 | (upravené 29.10.2012 o 21:48) Karma článku: 9,22 | Prečítané:  1508x

Gruzínci. Tí v Tbilisi sa na prvý pohľad ničím neodlišujú od iných veľkomestkých fejsov podupujúcich si v metre alebo autobuse na Madonnu hlasne znejúcu so slúchadiel či neprítomne stratených v mysli, ktorá premieta ich nedávnu hádku so šéfom, polovičkou, nezaplatené účty za elektrinu alebo nezmyselnosť vlastného bytia. To je tak na prvý pohľad. Stačí napríklad použiť angličtinu, keď púštate sadnúť staršiu pani a stanete sa nechceným stredobodom neprimerane veľkej časti vlaku a osloboditeľom ich vlastných myšlienok.  Zvedavé pohľady, ktoré stoja vždy niekde na tesnom prahu úsmevu. Stačí aby ste sa usmiali vy. Milujú cudzincov a s veľkou hrdosťou im dávajú najavo svoju pohostinnosť, starostlivosť či hrdosť na svoju históriu a krajinu. Tak sa postupne v troch príspevkoch pokúsim predstaviť tri vlastnosti, ktoré sú u nich natoľko viditeľné, že sa nedajú prehliadnuť

 

 

Deň prvý – gruzínska pohostinnosť

Všade zaužívaný termín. Lonely Planet kecá niečo o „massive hospitality“. Nie sú to kecy. Tu je jedlo národným umením a hrdosťou zároveň. Na svadbách, narodeninách či karoch sa stoly prehýbajú pod množstvom tanierov plných kababu, khinkali, mtsvadi, rôznych druhov šalátov, gruzínskeho vína, svetoznámeho koňaku alebo najvačšej priateľky divokých večierkov vodky djadji. Žiaden totiž nemôže prebehnúť bez dlhočízneho prípitku na vojnu, krásu žien (vraj niekde v strede, keď sú už poriadne napití) a predkov. Rovnako málo z nich prebehne bez prudkých hádok z kategórie vyššieho promile. Pohostinnosť ako svoju charakteristickú vlastnosť si však Gruzinci nenechávajú len pre rodinné udalosti.  S rovnakou hrdosťou ju predstavujú cudzincom a tešia sa z ich prekvapených, uznanlivo pokyvkujúcich tvárí. Nezriedka sa stane aj to, že vás pozvú na večeru len tak, preto že ste cudzinec a ako som napísal vyššie oni cudzincov radi.

„Our food is unique“ hovorí mi Irakli hneď prvý večer pri stole, kde nám práve prinášajú niečo verne sa podobajúce na kebab. „This is called kabab“ preruší Irakli moje hriešne myšlienky o možnom silnom tureckom vplyve na ich kuchyňu.  Zahryznem sa do znamenitého plátku niečoho čo pripomína arabský chlieb s mäsom a zeleninou vo vnútri. Kebab. Všade okolo dopĺňa hlučnú vravu cigaretový dym viríaci sa k obrovskej streche zo slamy a neustály štrngot pohárov. Zdola počuť dynamickú hudbu prerušovanú intenzívnym bubnovaním, ktorá mojim ušiam lahodí podstatne viac ako napríklad chorvátske melódie ťahajúce sa ako sopel na blanu bubienku testujúc hranicu (ne)znesiteľnosti (u nás prezentovaných „by annoying Jadranka and Co. Toto bola teda tá hrdá Kolchida, krajina bájneho zlatého rúna a jeho hrdých obyvateľov, ktorí nechceli Jásonovi dať rúno len tak zadarmo, pomyslím si, keď spozorujem Irakliho ustarostený pohľad pri pohľade na pivo blízko pri mojich ústach. Obrátim dúšok do seba. „Tastes good?“, pýta sa ma ešte ustarostenejšie. Pobaví ma to. „Yep tastes good“. Uľaví sa mu, pripíjame si na priateľstvo našich krajín, pričom mi chvíľu gruzínsky žoviálne vysvetľuje aké obavy mal pri stretnutí gruzínskeho piva s človekom z pivnej krajiny. Ledva dojedám a už čašníčka prináša Mtsvadi: šašlik z hovädziny, cibuľkou a gruzínskym chlebom, ktorý pripomína dlhý veľký roztiahnutý rožok. Fantastické. „Our food, our music are completely unique“, hovorí mi Irakli. Toto som už tuším niekde počul.

Cigaretový dym aj atmosféra hustne. Vedľa nás sa začínajú hádať dve čiernovlasé krásky o tom, v ktorom regióne Sakarthvelo je lepšia ekonomická situácia. V Gruzínsku znamenitá téma na pár vybitých zubov. Alebo...v tomto prípade skôr vyťahaných vlasov. „Our women fights better than men“ hovorí mi Irakli spozorujúc smer môjho pohľadu. Jeho jemná manželka sa pousmeje a podáva mi omáčku z paradajky. „Try... good“ hovorí mi a ja začínam rozmýšľat o stávke na krásku sediacu bližšie ku mne. Vačší zadok a prsia robia mužsky nelogicky svoje. Desať minút prešlo. Žiadna z nich sa neodvážila postaviť a zahasiť sokyni v poháriku vína oproti neustále dymiacu cigaretu. Prskajú na seba regionálne blesky, ktoré po čase naberajú platonicky trápnu intenzitu. Napokon sa mierovej iniciatívy chopia dovtedy úplne letargickí muži, ktorí si ich začínajú otcovsky doberať. „And now the best comes“ hovorí mi Irakli odvracajúc moju pozornosť  od súboja starovekých bohýň bez rozumu. „This is khinkali“. „Khinkali, what kind of word is that“? pýtam sa pokúšajúc sa vysloviť toto slovo ich spôsobom. „Our food, our music and our language are completely unique“ hovorí mi Irakli. A sakra. „I know“ odpovedám a beriem si prvý batôžtek mierne pripomínajúci naše pirohy do rúk. Je horúci, pevný a vo vnútri sa prevaľuje niečo tekuté. „Are there vegetarians in your country?“ pýtam sa ochutnávajúc prvý batôžtek. „In our country it is almost impossible“. Jeho žena aj vedľa mňa sediaca Gruzínka Ana vyprsknú smiechom. Batôžtek je znamenitý. Vo vnútri je vlastne polievka s kúskami baranieho mäsa. Veľkými kúskami baranieho mäsa. Dopíjam druhé pivo. Naše oproti sediacie bohyne bez rozumu celkom nebojovne vstávajú a za neustáleho doprovodu cigaretového dymu schádzajú dolu schodmi hľadať si vhodnejšie miesto na víťazku večera v disciplíne trhania vlasov. Beriem si druhé kinkhali. S Iraklim sa púšťame do rozhovoru o politike, ekonomickej situácii a stave spoločnosti v Gruzínsku. Zaujímavé. Človek sa dozvie mimo iné napríklad to, že Gruzínec je mimo svojej krajiny veľmi rýchlo zarmútený a túži po návrate, že Saakašvili je super týpek, ktorý zreorganizoval celú políciu ale priveľa sľuboval, že Rusov nemusí vačšia vačšina mladých ako ich musí menšia menšina starých, že nezamestnanosť v krajine dosahuje závratných 70%, že mladí ľudia žijú veľmi často po sobáši so svojimi rodičmi, či napríklad aj to, ze tbiliské metro bolo štvrté najstaršie v bývalom sajuze.  Beriem si tretie khinkhali a žalúdok začína hlásiť fullhouse.  Čašníčka prináša účet. Hieroglyfy a nejaké číslo. Irakli má asi špiónsky talent na rozpoznávanie obsahu mojich myšlienok. „Our food, our music, our language and our script are completely unique“ usmieva sa a hádže na stôl nemalú sumu lari. No, bolo mi treba pokúšať sa rozoznávať hieroglyfy, pomyslím si vyťahujúc  50 lari z peňaženky. Vehemetne odmietnutých. „You will not pay, you are my guest“ prehodí vstávajúc od stola. „Next time we will try other georgian great food and I pay again“.

Na záver asi toľko. Formulka, ktorú Slováci tak radi používajú, že sme pohostinný národ je dokonca staršia ako existencia našej republiky. Použivajú ju pomaly všetky bedekre opisujúce krajiny od Aleut až po najzavšivavenejší koniec Kamčatky. Kde je táto formulka aj realitou je otázne. Keď som si však rozobral podobnú situáciu na Slovensku (doletím do hlavného mesta lietadlom, ktoré vďaka ukrajinskému zmyslu pre presnosť mešká hodinu, o tú hodinu viac na mňa čakajú ludia, ktorých som nikdy v živote nevidel a ktorí vôbec prísť nemuseli a keď zahlásim, že som hladný automaticky ma okamžite zavezú do najbližšej gruzínskej reštaurácie, zaplatia nemalý účet a odvezú späť domov) musel som konštatovať, že slovenská realita vyzerá podstatne nelichotivo nepravdepodobnejšie.

Nabudúce niečo o tom v čom sme dokonca v úplných plienkach: ich starostlivosti o cudzincov..

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?