Gruzínske dojmy - Lela, skanzen Tbilisi a Mikhail the Builder

Autor: Mišo Valach | 12.11.2012 o 9:50 | (upravené 12.11.2012 o 16:10) Karma článku: 6,35 | Prečítané:  531x

Lela len lakonicky prehodí ďalšiu z rady ironicko-politický poznámok  -„Náš prezident miluje staré mesto a rád sa tu prechádza“.  -„AHA! ja hlupák, že mi to nedošlo“,  pousmejem sa v duchu a zacielim objektív fotoaparátu na akýsi kostol so sochou kráľa umiestnený na skalnej stene spadajúcej dobrých dvadsať metrov do rieky.

Na úvod: Nakoľko ma niektorí čitatelia z radov generácie neovládajucej plynule anglický jazyk poprosili, aby som do konverzácie medzi osobami nepísal vety v tomto jazyku, rozhodol som sa im vyhovieť a preto naďalej budem používať len slovenský jazyk. Fotky sa po kliknutí nae zobrazia v pôvodnej veľkosti.

9h45 ráno. Zvonenie iné ako môj budík. Poloslepiačky čumím na modrú oblohu v okne a gýčové dvere vedúce kamsi do neznáma, kde slnko hrá svoju rannú hru tieňov. Vonku znie neustále trúbenie. Ranná symfónia človečenstva. Kde to do prdele som? Stotina sekúndy. Jasné. Privítaj svoj prvý deň v Tbilisi. Zvonenie neprestáva. Do čerta. V polospánku potkýnajúc sa cez moju izbu plnú nerozbalených vecí bežím k telefónu na chodbe.

-„Áno“?
-„Čau, tu je Lela, robím v NGO a dnes ti ukážem mesto, prídem o druhej ok?“
No ty môj ehm ehm...
-„Jasné“, dostávam zo seba neveriacky.
-„Budem ready“. 
Koniec. Čumím na izbu. A čo teraz? Akýsi vnútorný hlas stalé kecá „vybaliť, vybaliť, vybaliť“. Kašlem na to. Zívnutie, šampón, sprcha, zubná kefka, žiadne raňajky, zívnutie. Vybaľujem počítač. Vyťukám uja google a „Tbilisi a jeho história“. Nechcem vyzerať ako ignorantský debil.

13h50. Opať to isté zvonenie. Vystrelím z windowsovsky kompatibilného sedu. Sveter, foťák, slnečné okuliare, peňaženka, netrpezlivá Lela. Blondínka. Stredné vysoká, zelené oči, oblečená smart casual. Široký úsmev obdarený strojčekom.
-„Si ready?“ prehodí smerom ku mne.
-„Spal si dobre a nič ti nechýbalo“?
-„Čože“?-

Tsereteli avenue. Môj domov na nasledujúcich pár mesiacov. Mozog je ešte hlúpy, nestíha spracovať množstvo podnetov neznámeho sveta. Všetko je nové a všetko zaniká v obrovskom hluku neustále trúbiacich maršrutiek. Prvá sa do mysle nasilu tlačí zďaleka viditeľná tabuľa mekáča. Spoznateľný  podnet.

- „Sakra, tak už aj tu?" hovorím si vduchu a zahľadím sa na presklenú budovu za ňou. Padá prvá „politická" poznámka: „Náš prezident miluje presklenné budovy", prehodí Lela.
-„Wow super."

Metro v Tbilisi. Sovietska klasika. Dolu, dolu, dolu, obrovské nástupištia s ornamentmi na stene. Nebyť zďaleka viditeľnej gruzínskej vlajky pomyslím si, že som niekde v Moskve, Kyjeve alebo možno aj Pchjongjangu J.  Smer “ Námestie slobody“. Staré rozhegané vozne, neuveriteľný hluk. Aj keď by som si do slúchadiel pustil Mortician na plné pecky, tak mi to nepomôže. Zástavka „Námestie slobody“. Tisícky ľudí okolo nás. Tbilisania milujú cestovanie metrom a dopravný podnik ich za to odmeňuje štyrmi ba, v mne neindentifikovateľných prípadoch radosti, „dokonca“ až piatimi vozňami. Strážna búdka dole, strážna búdka hore. Spomienka na podobný zjav v Kyjeve a symbol nedávnej sovietskej prezamestnanosti.

Námestie slobody ma prekvapuje svojou čistotou, strednou gýčovitosťou akéhosi päťhviezdičkového hotela, a ešte viac gýčovito pozlátenou sochou Sv. Juraja stojacou na vysokom stĺpe v strede námestia. Autor sa zrejme inšpiroval Majdanom Nezaležnosti v Kyjeve.

-„Toto je starý parlament“, ukazuje Lela na bielo-ružovú historickú budovu s vežičkou v strede.
-„A kde je terajší?“, pýtam sa s obavou v hlase predpokladajúc, že Mikhail ho rozpustil.
-„Ten je v Kutaisi“, prehodí Lela.
-„WTF? V Kutaisi??“.
-„Áno“ pritakáva.
„Wow, Gruzínci teda vedia ako šetriť“, pomyslím si (pozn. autora: Kutaisi je druhé najvačšie mesto Gruzínska s približne 190 000 obyvateľmi vzdialené 231 km od Tbilisi). Lela ešte dodáva, že budova nového parlamentu je opať v duchu saakašviliovského neobaroka úplne presklenná, a nato mi ukazuje smer niekde do polozaprášených úzkych uličiek nápadne sa odlišujúcich od námestia.
-„Ukážem ti Tbiliskú katedrálu Sioni, najstaršiu cirkevnú stavbu v meste“. Kupujem prvé chačapuri, chlieb z lístkového cesta so syrom vo vnútri. Popri ortodoxnej gruzínskej cirkvi, khinkhali a svetoznámom koňaku jeden z hlavných symbolov Gruzínska. Ešte čerstvý a chutí znamenito.

Námestie slobody po zotmení

Katedrála Sioni. Svadba. Jedna z mnohých za tento deň. Všetky ženy až na nevestu majú zahalené hlavy. Akosi mi nenapadlo opýtať sa prečo.
-„Toto je považované za zázrak“,  hovorí mi Lela ukazujúc na akúsi sklenenú tabuľu pri bočnom vchode do katedrály a nabáda ma, aby som sa na to pozrel zblízka. Pýtam sa či je to prach.
-„Nie, to je silueta Panny Márie, ktorá sa tu zjavila pred niekoľkými rokmi“.
-„Zaujímavé“.
Vychádzame von. Sadám si na lavičku. Akýsi dvaja mladíci hovoria Lele, že je nedôstojné, aby som jedol v priestoroch pred katedrálou chačapuri. Prvý encounter s obrovským významom a vplyvom ich cirkvi. (O tom sa budem zmienovať vo svojich blogoch postupne). Sadáme si teda na bezpečné miesto vysoko nad Sioni. Obdivujem hru tieňov už unavenejšiho slnka na jemne žltej veži prastarej katedrály z trinásteho storočia.
-„Poď zoberiem ťa k Mtkvari“, hovorí Lela a ťahá ma za ruku kamsi do slnkom zaliatej ulice.

Sioni interíer

Nábrežie Mtkvari v Tbilisi. Som v šoku. Tu spoznávam celkom iné, takpovediac sterilné, Tbilisi alebo skanzen Tbilisi, ak chcete. Je to úplne iný svet, až nepríjemne pripomínajúci Prahu či Bratislavu. Doteraz sme sa predierali uličkami plnými polorozbitých domov aj dlažobných kociek, indických študentov, ktorí sem za lacný peniaz chodia robiť diplomy, vôní chačapuri, lobiani, mtsvadi, khinkhali a žobrákov naťahujúcich ruku za pár tetri na o ten istý pár minút lepší život.  Nábrežie Mtkvari sa od centra Old Tbilisi líši. Je to svet, kde úplne vyčistené námestia a uličky dopĺňajú rovné dlažobné kocky, nad ktorými sa čnejú verandy  zrekonštruovaných domov s plastovými oknami občas vystriedané novodobými architektonickými nezmyslami. Mne doteraz známe Tbilisi tu pripomínajú len trúbiace maršrutky, ktorých je plná nábrežná alej, rovnako ako zavšivavené autobusy z Ukrajiny s kapacitou pre dvadsať ľudí, v ktorých sa vozí ľudí štyridsať.

Lela len lakonicky prehodí ďalšiu z rady ironicko-politický poznámok
-„Náš prezident miluje staré mesto a rád sa tu prechádza“.
-„AHA! ja hlupák, že mi to nedošlo“, pousmejem sa v duchu a zacielim objektív fotoaparátu na akýsi kostol so sochou kráľa umiestnený na skalnej stene spadajúcej dobrých dvadsať metrov do rieky. „Metekhi“ ,hovorí Lela „miesto, pod ktorým moslimovia zabili na tisícky kresťanov.“
Spomínam si, že kedysi, keď som mal knižku štátov sveta, ktorú mi otec podaroval na Vianoce som v nej pri zmienke o Tbilisi videl podobné miesto. Musím uznať, že staré mesto je skutočne krásny skanzen.

Metekhi v pozadí Sameba

Pomaly sa zvečerieva. Môj pretty guide ma usmerňuje smerom na Narikalu, Historickú pevnosť pripomínajúcu bratislavský či pražský hrad kedysi dávno možno v temných stredovekých začiatkoch. Po strmej ceste nahor mi ešte ukazuje akúsi reštiku dole pod nami.

-„Keď tu bol Bush tak v tej reštaurácii večerali s naším prezidentom“, načo očakávam práve prichádzajúcu poznámku „náš prezident miluje tú reštauráciu. Áno!“

Nádvorie Narikaly. Okrem žobráka, ktorého si za pár tetri fotím, bizarných včelích úľov vedľa smolného sudu, v ktorom horí bohvieaký večný oheň, jedného nie starého kostola a polorozpadnutých hradieb tu nie je zhola nič. Aha, bratislavský či pražský hrad to teda nebude. Pár fotiek krásneho výhľadu na skanzen a na mohutnú katedrálu Sameba, postavenú iným "builderom" Ivanišvilim (pozn. autora súčasným premiérom). Bežíme na lanovku za mohutnou sochou Matky Gruzíncov. Konečná je niekde dole v meste za Mtkvari uprostred námestia plného architektonických nezmyslov. Cena za jazdu 1 lari. No nekúp to.

starenka.jpg

zobrak.jpg

Pohľad na Sioni z Narikali, vzadu most Mieru

Pohľad na Staré mesto so Samebou v pozadí z Narikaly

Cestou dole permanentne vytáčam Lelu fotkami na jej profil.

-„Keď budem veľká, dám si urobiť plastiku nosa“ kecá pri pohľade na Mtkvari pod nami, osvetlenú poslednými lúčmi už veľmi lenivého gruzínskeho slnka.

Námestie Európy. Pred nami žiari fontána, ktorá v rôznych intervaloch vystrekuje vodu do rôznych výšok.

-„To je tancujúca fontána“, hovorí Lela a ja si bohvie prečo spomínam na Košice.

-„Náš prezident miluje fontány a stavia ich všade.“ Ach jaj.

Saakov palác

Prechádzame architektonickým nezmyslom v historickom centre, Mostom mieru cez Mtkvari S pohľadom na ďalší architektonický nezmysel, palác prezidenta si sadáme do podniku na nábreží. Hluk neutícha, vonku je veľa mladých aj rodín s deckami držiacich v rukách cukrovú vatu vydobitú neustálym nervovaním rodičov. Palác sa rozsvietil do svojich obvyklých farieb.
-„Tbilisania ho volajú vajce a je veľmi nepodarenou kópiou washingtonského kapitolu. Samozrejme, že presklennou“, hovorí Lela.
Všade okolo nás počuť zrejme už dvesté trúbenie, svadobných áut.
-„Mám pocit „že som v meste svadieb“, hovorím položartom Lele.
-„Kam sa hrabe Paríž“?
Nato Lela začína vážnu tému svadieb a inštitútu manželstva v Gruzínsku. Páry sa tu stretávajú (nenazývajme to chodenie) najdlhšie po dobu jedného roka. Po roku by sa mali dostatočne spoznať na to, aby sa zobrali. Ak tak neurobia, musia sa rozísť inak je žena považovaná za šľapku. Na verejnosti nie je bežné držanie sa za ruku. Od žien sa vyžaduje aby zostali pannami až do zväzku manželského. Samozrejme muži si popri tom môžu popreťahovať čo im ich „orgán ráči“ a nie je stritkne vyžadovaná ani vernosť v manželstve. Nie neobvyklým javom býva údajne aj „stretávanie sa“ s dvoma či troma ženami.  Od tých sa vyžaduje predovšetkým poslušnosť voči pánovi mužovi. End of story. Vcelku silné kafe pre Európana.

Smer metro Tsereteli. Lúčim sa s Lelou. Doma zapínam počitač a preberám fotky. Volá Lela. WTF? -----„Došiel si v poriadku domov a nebol si príliš unavený“.

-„Čože“?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?