Arménsko part 1

Autor: Mišo Valach | 26.3.2013 o 13:11 | (upravené 26.3.2013 o 16:57) Karma článku: 9,92 | Prečítané:  849x

Arménsko. Čo vás prvé napadne? Nekresťansky drahý koňak Ararat, či hora rovnakého mena, na ktorú Arménci pozerajú zpoza hranice? Chačaturjanove divoké skladby, Kasparianove šachové veľ-výkony či Kardašianovej vysoko oceňované pozadie? Alebo snáď genocída, keď Turkovi prdlo v bedni a rozhodol sa polovicu obyvateľstva hornatej krajiny vyhlušiť?

 

Autobusová stanica Ortochala, západné Tbilisi. Zore v diaľke nad Samebou už nápadne oranžovo-červené, prichystané nasať čo najskôr hnedú farbu každodenného smogu z aút jazdiacich na neznáme, výrazne zapáchajúce palivo. Ospanliví majitelia stánkov s chačapuri pochybnej kvality vyťahujú mreže a zapaľujú prvého ranného anjela.

-  „Tridsať lari“ prehodí znova neoblomne gruzínsky fičúr a flegmaticky nám ukazuje na miesto pod sedadlami marštrutky, kde si podľa neho máme hodiť ruksaky. O Arménsku, krajine ležiacej niekde tam za modravými horami smerom na juho-západ ma momentálne nenapadá nič. Terorizuje ma obcesná myšlienka, že zapriem svoje občasne pacifistické sklony a zavalitému fičúrovi dám jednu dobrú po hube. Predstava šesť hodinovej cesty, v shakeri (rozumej marštrutka) na rozbitých arménskych cestách bez pišpauzy za 30 lari namiesto deklarovaných 20 nepríjemne svrbí nielen v hánkoch. Obďaleč stojí druhý, tentokrát „luxusný“ fičúr. Vysmiaty majiteľ meďáku E-klasse. Nahlas kalkuluje.

- „Cena do Jerevanu 35 lari“ vysúka zo seba napokon poťahujúc si zo špinavej Kentky.

Potichu kalkulujeme. Fičúriovia zívajú a zízajú. Raz posmešne na nás, raz nenávistne na seba. Hra nervov bez pästí pomaly graduje v hustnúcom cigaretovom dyme. Maršrutka prvého fičúra stále poloprázdna. Všetci Gruzínci sa zjavne len tak hrnú do Jerevanu.

Intenzívne 2 minúty premýšľania, preklínania a predstavovania si rôznych spôsobov mučenia oboch fičúrov. Nevysmiati nasadáme k luxusnému fičúrovi. Tri a pol hodiny cesty, kožené sedadlá, voňaví spolucestujúci, pišpauzy, fajčpauzy, fotopauzy a iné pauzy majú v našom nehorázne pohodlnom rozhodnutí výrazné zastúpenie. Môj gruzínsky kamoš Avtandil otvára djadju a v rozbitej dedine niekde tesne za Tbilisi si dopriavame prvé dúšky vône kraja Kakheti. Len tak. Na zohriatie.. Neskôr sa toto pravidelné zohrievanie sa, neukáže ako výrazne dobrý nápad.

Cesta ubieha rýchlo. Míňame transparetne priehľadné policajné stanice, kravy, ktoré sa chcú silou mocou stať súčasťou dopravy aj „gruzínske“ meďáky, ople a bavoráky rôznych farieb, tvarov a použití. Fičúr sa obratne vyhýba dieram, protiidúcim kamionistom aj iným druhom šoférov bez nárazníkov ponahľajúcich sa zabiť. Lámanou ruštinou kecá niečo o históri. Že vraj uvidíme čo všetko kedysi Gruzíncom patrilo. Šovinizmus v spojitosti s históriou bol vždy nádherná a moja „obľúbená“ téma. Pridáva sa aj spolucestujúci Shalva z Kutaisi. Študoval v Poľsku, niekde pri Kopernikovej Toruni. Poliaci vraj majú krásne baby, dobrú Zubrowku a chladné srdce. Jeho znalosť poľskej mentality mi vyráža dych. O jednostranné názory v Gruzínsku nikdy nie je núdza. Kreativitu a mnohorakosť názorov zapíjame ďalšími dúškami pálivej djadje. Šofér na počudovanie odmieta. Saakašviliho Gruzínsko.

Gruzínsko-Arménske hranice. Saaka si dal naozaj záležať. Mám pocit, že som v Nemecku niekde pri Pasove. Billboardy s gruzínskymi turistickými highlightmi striedajú obchody duty free oproti, ktorým sa zelenie anglicky upravený trávnik. Zaujímavo vyhodené peniaze na pomerne bezvýznamnej hranici.

Hranica way back

Fajčpauza, pišpauza a nákup keksov v duty free. Fičúr vybieha z obchodu s tvárou šampióna v starogréckej Olympii. Práve zvládol ďalši, zrejme „nesmierne náročný biznis“. V rukách drží Russian Standard Platinum ako inak z duty free a usmieva sa ako niekoho dobre ošmekne na trhu v Tbilisi. Mňa zaujal autobus, ktorý je u nás takpovediac muzeálnym kusom. Vtipne sa o tom zdôverujem svojím spolucestujúcim mysliac si, že som majster zábavy. Nikto sa však nesmeje. Blbec.

Staručký muzeálny kus

Dostávame oficiálne uniformované povolenie opustiť zasnúbenú zem Saakašviliho, Ivanišviliho a iných šviliov. Krátky pohľad arménskeho gaešnika v čapici podobnej šerblu, razítko, salut a sme v Arménsku alebo ak chcete v Hayastane. Úloha č. 1: Okoštovať arménske pivo. Fičúr ochotne zastavuje hneď za hraničnou bránou pripomínajúcu časy Sajuzu. Za posledné gruzínske lari kupujeme dve Kilikie. Prvý dúšok a mám dojem, že majiteľ bude český alebo slovenský emigrant. Najlepšie pivo Kaukazu. Ej hneď tá cesta bude lepšia.

Alaverdi. Sakašviliho angličtinu strieda pod arménskymi hieroglyfmi ruská azbuka. Družba medzi veľkým ruským bratom a malým kresťanským národom je pevne zakorenená a známa. A to nie len na kultúrnej úrovni. Keď by som nevedel, že sme v krajine najstaršej apoštolskej cirkvi na svete ceľkom ľahko by na tomto mieste moja myseľ vyfantazírovala polohu v krajine, kde narodenie Kim Čong Ila zvestujú kačky a ľad praskajúci na jazere niekde pri Hamhungu. Depresívna šeď polorozpadnutých panelákov, kontrastuje s vysokými skalnatými horami zničenými ťažbou a eróznou činnosťou zablatenej rieky dole pod nami. Symfóniu šedosti dopĺňaňajú komíny neďalekej továrne, ktorá je pravdepodobne dôvodom existencie tohto zatrateného mesta. Nuž, ale dlhonohé tmavé krásky vracajúce sa zo šichty sú na pováženie príťažlivé.

Začínam si plne uvedomovať jeden fakt, ktorý bude postupom času čoraz výraznejši. Arménsko nie je krajinou, kde by sa historické klenoty nachádzali na opravenej hlavnej ceste plnej všadepritomných stánkov s rôznymi haraburdami a plynových čerpacích staníc. Arménsko je krajinou, kde mnísi utekajúci od civilizácie zakladali kedysi veľmi dávno najkrajšie starokresťanské kostoly Európy (ak sa táto časť sveta dá tak nazvať) ďaleko od ľudských sídíel a obydlí. Tomu zodpovedá aj ráz krajiny kadiaľ prechádzame. Cintorín polorozpadnutých, rozpadnutých, rozbitých a polorozbitých domov pri, ktorých sa pasú kone a v pokoji odpočívajú Zilly. Ostro kontrastujú len všadeprítomne zasnežené hory, ktorým kraľuje masívny Aragats, neaktívna sopka a najvyššia hora súčasného Arménska. Prechádzame krajinou, ktorá sa vraj pýši titulom „najhornatejšia krajina na svete“. Žiadna jej časť neleží nižšie ako 800 metrov nad morom a sedlá cez, ktoré sa kľukatia cesty plné aj tranzitnej dopravy sú od 2100 m a vyššie.

Pravdepodobne Aragats

Moji gruzínski spolucestujúci by aj radi porovnávali, ale akosi tušia, že veľmi nie je čo. Kedysi veľmi chudobné Arménsko s cestami "prispôsobenými" na maximálnu rýchlosť 50km/h dnes nápadne v mnohých ohľadoch pripomína Gruzínsko. Smejú sa len na všadeprítomných ladách a volgách. Výrazná časť arménskeho autoparku. Raz darmo. Prístavy Batumi a Poti robia v cenách aút svoje a ako Avtandil hrdo zdôrazňuje: Arménci musia „gruzínske“ meďáky a bavoráky kupovať od nás.

Arménsky autopark

Po ďalšom sedle, kde lenivé slnko takmer vylieza z depresívnej inverzie začína doprava hustnúť a pribúdajú „arménske“ meďáky a bavoráky. Neklamný znak blížiaceho sa Jerevanu. Mesta s 1,2 miliónmi obyvateľov a vlastným metrom v štáte, kde žije dokopy 3,2 milióna duší. Zvláštne sú tieto kaukazské národy.

Avtandil a ukážka arménskej angličtiny niekde pred Jerevanom

Jerevan nás víta prekvapivou čistotou, kvetinovým pásom v strede diaľnice a miestnym podnikateľským barokom čo by kameňom od cesty dohodil. Mám problém to pochopiť. Mali by sme byť v krajine, ktorá je v podstatne horšej ekonomickej situácii ako susedné Gruzínsku a kukaj ho: Mesto je čistejšie,  budovy v lepšom stave a autá jazdia európsky ohľaduplne. Náš fičúr, šťastný to majiteľ E-klasse zastavuje na nejakej autobuske, dáva nám svoju vizitku, aby sme využili jeho 35 lari služby way back a šťastne salutuje. Všetci traja sa ocitáme v pre nás úplne neznámom meste.

Podnikateľské baroko po arménsky

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?