Rok v Trópoch

Autor: Mišo Valach | 6.11.2013 o 8:30 | (upravené 6.11.2013 o 8:48) Karma článku: 6,26 | Prečítané:  383x

Pomaly bude poludnie, na obrazovke prvýkrát naskakuje slovo Jakarta. Vzrušenie stúpa. Takto ďaleko som ešte nikdy nebol a začínam si to konečne uvedomovať.

Any challening journey always begins with one single step so: "Run forest Run!"

Letisko Abú Dhabí. Takých šesť ráno. Easy nočný let z Berlína končí v “nudnej destinácií nudných boháčov”. Slnko sa prehuplo cez vzdialené duny a začína športová príprava na poludňajšiu fatamorgánu. Letuška oznamuje ľuďom, aby pekne zostali sedieť. Je tu totiž akási princezná Rasma al-Fatima, ktorá má zjavne na saláme, pretože ju von čaká nejaký bohatý nudný šejk fičúr v možno pristavenom čiernom meďáčiku. Pipulka, zahalená pekne po kresťansky (pardón po moslimsky), si to okolo nás mieri obkolesená taškami od Vuitona, Gucciho, Versaceho a ostatných obľúbených značiek hipsterov. Berlín zjavne zažil arabic commercial jihad.

Drobné žienky s božskými tmavými očami a lá reklama na Orient sa starostlivo zahaľujú. Vychádzame von.  Teplo ako v psinci, žiadne ranné nadýchnutie sa tatranského čerstvého vzduchu. (no dobre, aj bratislavského). Púšť sála svoju smrtonosnú minidávku už takto skoro ráno. Cieľ jasný. “Run aiport run”. Čo najskôr sa dostať do možno pozlátenej klimatizovanej príletovej haly. Pokojne ju nazvime napríklad neoficiálna výstava svetovej komercie a luxusu.

-„Do pekla!“, pomyslím si.

Tak tu sa točia doláče a eurá Middle Eastu! Malá krajina, možno o malíček väčšia ako bývalé Československo a ľaľaho: dve letiská, kde prestupujú obyvatelia celej Ázie, Európy a Ameriky, a dve veľmi silné letecké spoločnosti (Emirates a Etihad). Osem milónov obyvateľov: štyri milióny miestnych, štyri milióny imigrantov zväčša z moslimských krajín bývalého ZSSR. Tých vidno všade: zväčša v rovnašatách: od upratovačky, cez stewarda až po mekáč lady. Zvyšok tvorí kvantum Aziatov, Europánov a Amíkov preplietajúcich sa ako mravce v bezpočetných obchodíkoch svetových značiek či opretých o všetky možné steny s tým smiešnym účkom na krku. Kolorit samozrejme dopĺňajú miestni „beduíni“ v konzervatívných sandálkach, bielom plášti s rôznymi ipadmi, galaxy štyrkami a iphonmi 5 v rukách.

Sadáme si pre light odpočinok do odletovej haly, odradení neorientálnymi cenami orientálnych pseudoodpočívadiel. Po štyroch hodinách fresh spánku nemám šancu citiť únavu, a tak pozorujem okolie.  Všetko funguje absolútne bezchybne, na každom kroku vidno profesionalitu a úslužnosť. Telky oproti dodávajú potrebný biznis background správami od al-džazírí, bíbisí až po zvolávanie na každodenné vďakyvzdanie Allahovi. Miestni šejkovia sa fotia s vyškerenými západniarmi na tie smiešne veľké foťáky v tvare i-padov (jo presne tie čo sa volajú i-pady). Som ja na letisku alebo v biznis centre niekde v Dubaji? Zvláštna demoverzia arabského sveta.

Hustne atmosféra aj počet opálenejších. Okolo nás sa to začína hemžiť šikmookými nižšej postavy. Prví indoši. Sú veľmi milí a každý z nich má pri sebe aspoň dve decká, ktorým venujú nepretržitú pozornosť. Do moslimského sveta púští, čiernych čajov, ťiav či pestrofarebných kobercov mi ani vzhľadom ani správaním akosi nesedia. O tom radšej nabúdúce.

Pomaly bude poludnie, na obrazovke prvýkrát naskakuje slovo Jakarta. Vzrušenie stúpa. Takto ďaleko som ešte nikdy nebol a začínam si to konečne uvedomovať. Ostatná Slovač zjavne moje vzrušenie nezdieľa. Ponorení do celkom zbytočného letiskového spánku možno čakajú niekde na Duchonke v rade na kofolu.  Hodiny sa posunuli na jednu a na gejte začína šum. Ostatné už poznáte.

„Vitajte v lietadle leteckej spoločnosti Etihad a venujte prosím pozornosť nasledujúcim inštrukciám“. Bla bla bla. Spánok ma má stále na háku, a tak kývam na letušku s prosbou o prvé vínko. Výborne francúzske a zadara. Ej toto bude ale cesta. Ostatní the same: lietadlom kolujú ochutnávky pív, vín rôznych druhov. Však sme Európania a predovšetkým Slováci. Správna sedlač musí naučiť miestnych moslimských patricijov prečo Európa miluje dekadenciu.

O približne pol hodinu neskôr opúšťame hlboko pod nami neustálym vetrom bičovanú, rozpálenú púšť Arabského poloostrova a pilot to točí na Indický oceán. Je modrý ako všetky ostatné. Vínko zabralo. Prvýkrát aj ja stojím v rade na langoše niekde v Ivanke. Zobúdzajú ma turbulencie, hlas nejakého týpka čo prosí, aby sme si utiahli opasok a oranžovo-zelená krajina s obrovskými mrakmi pod nami. India. Obrovská a fascinujúca aj pri pohľade zvrchu. Prelietavame ju nekonečne dlho, a keď nás konečne znova objíma Indický oceán uvedomujem si, že ďalšie svetlá budú už len tie indošské (možno singapurské hehe).

Ostatné išlo celkom rýchlo. Jeden dobrý a jeden priblbý film. Štyri vínka. Žiaden zbytočný spánok. Opitý Arab grcajúci niekde v rádiuse 5 metrov odo mňa. Znechutené pohľady krásnych arabských letušiek odnášajúcich z oného inkriminovaného miesta  plachty plné ľudských produktov signalizujú miestny miniškandál.

Takmer desať hodín. Pokus o ďalší priblbý film „kazia“ prvé svetlá veľkých rybárskych lodí pôsobiacich ako megapárty na mori, hory osvetlené smiešne malým mesiacom a svetlá veľkomesta. Jakarta.  Takmer „doma“. Prichádza ďalšia krásna letuška z tohtororočnej „kolekcie“ Miss Etihad a dáva mi do ruky pero a nejaký zdrap oficiálneho tlačiva. Indoška vedľa mňa posunkami naznačuje, že toto je nejaká imigračná karta, kde musím zadať, okrem veľkosti topánok a niektorých chúlostivých mier všetky, údaje o sebe a deklarovať množstvo alkoholu, cíg, drog a vzácnych zvierat. Mám v paži. Takmer nič z toho nemám, a tak zatajujúc jednu slivku a jedno víno v nepríručke škrtám „any alcohol to be declared.“ To je to takmer.. ;)

Pristávame. Dráha je snáď osvetlená fakľami. Ledva na ňu vidím. Soekarno-Hatta International Airport. Vyťahujem mobil a píšem, že kosti to vydržali. Indoši sa tlačia von, opitý Arab sa v gatiach, z ktorých trčia guličkové trenky tacká tunelom von do príletovej. Pas, pečiatka, tresk hlavou o stenu (zisťujem, že tu je to fakt nižšie), zasalutovanie, stress v bagage claim a sme pri východe, kde nás čakajú týpci z programu. Vyťahujeme prvú baracku kamoša od južanov a ja popíjajúc vychádzam von „nadýchať sa čerstvého vzduchu“. Ach panebože. Vonku „chčije“, je pekelno teplo a vlhkosť doslova zabíja. Tak teda na rok v trópoch…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?